Čo ovplyvňuje našu motiváciu – pracovnú i každodennú? Po rokoch som nazrel do svojich poznámok a rozhodol som sa s vami zazdieľať môj pohľad na túto tému.

Elon Musk vie byť veľmi presvedčivý vo svojich víziách a to, koľko pracuje, je v nadľudských silách. Bill Gates zase stíha prečítať nadmerný počet kníh, čo je pre väčšinu ľudí fatamorgánou. Michaela Phelpsa označujú za mimozemšťana pre jeho všestrannosť v plávaní, za ktorú získal 28 olympijských medailí. Ako sa im podarilo napredovať rýchlejšie ako väčšine populácie?

Už pár týždňov rozmýšľam, ako sformulujem môj pohľad na túto tému. Zatiaľ mám napísaných nespočetne veľa poznámok a výrokov, ktoré si už pár rokov zapisujem cestou na obed, ráno v posteli, v práci, po tréningu, jednoducho vždy, keď moja hlava vykonštruuje nejakú zaujímavú myšlienku. Často sa mi to stáva aj po stretnutiach s ľuďmi – známymi i neznámymi.

Bavia ma ľudia, ktorí rozmýšľajú inak ako ja a inak ako väčšina. Nielen preto, že je cool byť iný, ale preto, lebo takí sú. Veľakrát sa pristihnem, ako analyzujem ich pohľad na svet a hľadám prepojenia s tým mojím. Práve preto skúsim sčasti opísať ten môj. Je možné, že to prinesie len viac otázok ako odpovedí, ale tak to má byť.

Téma

Kto ma pozná, vie, že mám rád takzvané motivačné bullshity. Dokonca, odkedy som ich aj začal žiť, nabrali pre mňa úplne iný zmysel.

Preto som sa rozhodol sformulovať môj pohľad na to, čo najčastejšie ovplyvňuje motiváciu pracovnú, ale aj tú každodennú, ktorú potrebujeme napríklad k vstatiu z postele na home office či príchodu na tréning s elánom. 

Nebudem udávať žiadne dôkazy úspešnosti týchto myšlienok, skúseností a úvah. No vedzte, že každú vec, ktorá ma osloví, ihneď skúšam, pozorujem a zisťujem, či funguje. A tak odporúčam postupovať každému. Neustále skúšať a učiť sa. 

Otázky

Nachádzam sa v dvoch dynamických prostrediach a pri oboch hľadám odpovede na otázky k tejto téme.

Vo voľnom čase trénujem na zdolanie dlhej vzdialenosti v triatlone – ironmana na Novom Zélande v Multisport Triathlon Teame a spolu so spoločníkom v práci vedieme viac ako 20-členný tím, vďaka ktorému som si už pár úvah overil, a to hlavne počas trojročného výskumu od prvého vydania Maketinger Battle Planu. Spolu je to minimálne 50 rôznych ľudí, ktorí sa okolo mňa denno-denne motajú.

S vysokou pravdepodobnosťou tak viem povedať, že keď sa vo vašom tíme spýtate ľudí už len základnú otázku, čo ich motivuje, budú hľadať jednoduché slovíčka podobného charakteru, ako napríklad: sebarozvoj, tím, feedback, progres, financie, deadliny, výsledky a typ práce, ktorá ich napĺňa a robí im radosť. 

Ale čo majú všetky spoločné? Ako ich využiť v prospech cieľa, za ktorým všetci ideme? Ako lámu športovci nemožné svetové rekordy? Prípravou, plánovaním a prípadne šťastím, že všetko dopadne podľa plánu a ešte im fúka do chrbta? V čom tkvie naša motivácia? Čo nás motivuje toľko trpieť kvôli príchodu do cieľa? 

Potreby

Úvaha Simona Sineka nabrala iný rozmer. Pred viac ako 10 rokmi, keď začal šíriť myšlienku Start with why, mieril ňou najmä na spoločnosti. Dnes však žijeme dobu, keď už aj bežní smrteľníci majú potrebu zodpovedať si túto otázku. Prečo robíme to, čo robíme?

Slovíčka ako duševné zdravie, perfekcionizmus, depresia, prokrastinácia, existencionalizmus, priority, psychológ, coaching a iné obdobné výrazy sa stále viac ozývajú naprieč všetkými pozíciami vo firmách. A v rok home officov sa s tým stretla už väčšina.

V niektorých firmách ide o tabu a každý si o tom študuje v súkromí, v zahraničí je to už dlhšie zaužívaný trend, o ktorom sa otvorene rozpráva. Mojím názorom je, že tento trend na našom trhu nielenže bude naberať na sile, ale manažéri by mali mať v náplni práce pravidelnú návštevu psychológa alebo coacha, aby boli dlhodobejšie efektívni a motivovaní. 

Začnem mojou obľúbenou Maslowovou teóriou potrieb. Je úplne jasné, že v tejto dobe neistoty patria medzi popredné potreby hlavne vonkajšie faktory, napríklad finančné zabezpečenie, ale rozmýšľam, či nie je načase pridať ďalší stupeň. Zmysel.

Usudzujem, že Maslow nežil v dobe prebytku, a preto sa ľudia k potrebe sebarealizácie dostali zriedkakedy. V dnešnej dobe sa však môže stať, že sebarealizáciu napĺňate už od prvého dňa v práci. Dokonca si myslím, že táto potreba často vychádza z frustrácie pri dlhodobo nesprávne nastavenom time managemente pri ostatných potrebách, pričom následne nemáme chuť na ich napĺňanie. 

Generácia Z je tomu jasným príkladom. Púšťajú sa do týchto otázok skôr, ako bolo zaužívané, čo vyvoláva rýchlejšia dostupnosť informácií. Koniec koncov, potom nevedia, ktorá potreba má väčšiu prioritu a majú pocit, že stále nestíhajú. A potom ešte pípne notifikácia. 

Mne z toho plynie len jedna otázka: Kedy je správny čas na zodpovedanie si otázky prečo?

Elon Musk a Steve Jobs majú jedno podobné. Keďže sú ich spoločnosti lídrami v odbore, na ich zamestnancov kladú vysoké nároky. A keď sa im na nich niečo nepáčilo, vyhodili ich zo dňa na deň. Na jednej strane vás pobyt v takomto prostredí môže posunúť, aj keby to bolo len na chvíľu, ale zotrváte tam dlhšie len vtedy, ak sa s prostredím viete stotožniť. 

Focus

Schopnosť sústrediť sa bude v budúcnosti poprednou zručnosťou. Mobilné telefóny kradnú našu pozornosť do takej miery, že postupne môže dôjsť k zabudnutiu tohto skillu. Začína sa to už len tým, že málokto sa vie sústrediť na dokončenie jedného dlhodobého cieľa. 

Ale povedzme, že máte definovaný váš osobný cieľ. Dokonca už viete pomenovať aktivity, ktoré potrebujete na jeho dokončenie a poznáte tiež predbežný deadline, do ktorého to treba stihnúť. Otázka znie: Venovali by ste pozornosť aj niečomu inému, keby ste vedeli, že to celý váš plán zničí? 

Poviem príklad z pracovného prostredia. Pred pár rokmi, ešte pred oficiálnym založením Marketingeru, som mal pracovný deň rozdelený do štyroch frontov – bol som zakladateľ novej firmy, projektový manažér s viac ako 10 klientmi na krku, freelance marketér a full-stack programátor s ďalšími x. Dohnalo ma to k viacnásobnému odpadnutiu počas prednášok na výške a ponaučeniu, že dozrel čas zamyslieť sa nad tým, čomu treba venovať svoj focus.

Dosť podobná situácia sa mi tvorí aj teraz, ale už viem, koľká bije. Iba v športe mám za cieľ zdolanie ironmana, no najradšej by som popri tom hral ľadový hokej, chodil liezť na lezeckú stenu, bol skialpinista, učil sa kitesurfovať, hrať na gitaru… Ak by som toto všetko chcel stíhať naraz spolu s prácou, rodinou, vzdelávaním a ostatnými aktivitami, je prakticky nemožné naplniť môj cieľ.

Chápem, možno si teraz hovoríte wtf. Ale podobný scenár sa deje minimálne u každého mladého človeka, hoci v inom prevedení. Nebolo by lepšie, keby sme si po spísaní všetkých aktivít vždy položili otázku: Čo nie je mojím cieľom? Čo nechceme?

Som veľmi zvedavý typ. Vždy som mal obľubu spoznávať nové technológie, teórie, prístupy a pomocné nástroje, ktoré by dokázali viac zatriediť moje úlohy, aby som bol efektívnejší. Myslel som si, že potrebujem vedieť o každej inovácii. Dokonca som nenápadne sledoval pracovné plochy mojich kolegov, či na nich neuvidím niečo, čo by som mohol vyskúšať. Popravde, vždy mi to prinieslo len ďalšiu aplikáciu do života, ktorú som musel riešiť. 

Po zhodnotení, že venujem viac času zefektívňovaniu ako reálnej práci, som začal proces eliminácie zbytočností, ktoré vo veľkej miere neovplyvňujú žiadny z mojich cieľov. Odvtedy sa vždy predtým, ako idem skúšať novú špecialitku, opýtam sám seba, či to má potenciál ovplyvniť efektivitu dosiahnutia mojich cieľov alebo či ide len o ďalšiu pomocnú barličku, ktorá mi berie čas a na ktorú sa môžem v prípade neúspechu vyhovoriť.

Tento mindset zabezpečí, že sa nikdy nedá vyhovárať na čas a ani mať strach z neúspechu, lebo robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme venovali pozornosť tomu, čo je podstatné. Možno aj toto je odpoveď na prvú otázku v tomto článku. Nie návod. Mindset.

Čo však v prípade, ak to ani v takýchto podmienkach nejde podľa predstáv? Obľúbeným spôsobom, ako sa vyhovárať zo zodpovednosti za nedosiahnutie vytúženého cieľa, je zhadzovanie na okolie. Áno, možno sme nastavili zle deadline, máme veľa inej práce a nestíhame, bojíme sa, či to dokážeme, máme veľa stresu alebo nám v servise niekto zle premazal bicykel a nejde tak rýchlo ako na tréningu. Ale ten cieľ sme si zadali my. My ho chceme dosiahnuť. Na koho sa potom vyhovárame? 

Súčasťou progresu sú aj poklesy nálady a frustrácie. Každý ich zažívame. Práve tie nás učia najviac. Ale len v prípade, keď si ich uvedomujeme a vieme ich využiť v náš prospech. Ja mám napríklad pripravený nudzový plán s aktivitami, ktoré ma vytiahnu pri príležitostnom frustrujúcom zacyklení a rozpade myšlienok. Aj keď sa mi doň vtedy nechce, je tam zaručený výsledok. Lepšie ho mať, ako sa dostať do depresie dlhším rozpadávaním.

Už som v pár článkoch spomínal náš interný nástroj Battle Plan. V posledných mesiacoch som v ňom však spozoroval chybu. Každý v Marketingeri si nastavoval na začiatku roka dlhodobé ciele, no každých pár mesiacov vypĺňal aj krátkodobé. Časom tieto krátkodobé ciele prestali naberať na vážnosti, nestíhali sa flexibilne zhodnocovať a teda nespĺňali účel. Preto vznikol PEMPTUTL – Personalized Evolutionary Marketinger's Progressive Transformational Upgrade ToDo List.

Tento nástroj je súčasťou individuálneho Marketinger Battle Planu a ide o upgrade interného systému vypĺňania cieľov. Je postavený tak, aby vždy, keď na niekoho príde nutkanie sa niečo nové naučiť, v tomto dokumente našiel aktivity na rozvoj v rôznych témach, ktoré sa doň pravidelne dopĺňajú v spolupráci s lídrom a kolegami v tíme.

Pauza 

Keď som začal študovať na vysokej škole, po pol roku som začal naplno programovať a venovať sa podnikaniu. Prvýkrát od detstva som vtedy hodil tenisky do kúta miestnosti. Do pár rokov vznikol Marketinger.

Som typ človeka, ktorý vie obetovať svoje pohodlie k dosiahnutiu cieľa, no odvtedy sa mi udialo dosť sračiek na to, aby som zistil, že regenerácia je základom úspechu. Práve preto sa posledný rok venujem absolútnemu spoznaniu svojho tela na zdokonalenie regenerácie v čo najlepšej forme. Ako? Štúdium, skúšanie, vyhodnocovanie. A znova.

V poslednom čase dospievam k názoru, že ľudia chcú sústavne viac pracovať a zrýchľovať svoj progres. Aj ja. Stále chceme viac. No otázka je, čo je tá správna miera progresu? 

Učíme mladšie generácie, aby fungovali ako masochisti, a to kvôli novorozšírenej chorobe zvanej perfekcionizmus. Dokonca sa stretávam s tým, že si to ešte niekto dá do životopisu ako silnú stránku. Následne tu máme už v mladom veku frustrácie, strach zo zlyhania, depresie, ktoré vyvolávajú odchod z práce. Nápor začína gradovať tak, že je niekedy ťažké rozoznať, čo je práca a čo oddych, až si napokon môžeme za vyhorenie my sami. 

V jednej pesničke český spevák Tomáš Klus spieva, že boli sme naučení šprintovať a teraz hlava núti k behu naše telo každý deň viac a viac. Čiže otázka nie je, ako zefektívniť už nastavený systém, ale ako ho spomaliť.

Triatlon je super učiteľ na zdokonalenie disciplíny, time managementu a regenerácie. Nastávajú tam štruktúrovo veľmi podobné situácie ako v bežnom živote. Je to dynamické prostredie, v ktorom je veľmi náročné odhadnúť optimálnu hladinu tréningov a to, kedy je ich vykonávanie najefektívnejšie.

Napríklad, tu sa dovolenka nazýva off-season, ktorú som mal v októbri celý mesiac. Minulý rok som ju nemal a dva týždne pred súťažou mi došli sily. 

Ďalšia užitočná vec, ktorú som sa naučil v triatlone, je pravidelná aktívna regenerácia. Z vlastnej skúsenosti viem, že pomáha viac ako ležať na gauči. Zaujímavosťou je, že ju idete vykonávať, keď ste ozaj unavený a máte 100 argumentov na to, aby ste na tom gauči zotrvali. Najlepšie je preto nájsť niečo, na čo sa budete tešiť.

V mojom prípade to je sauna, stretching, studená sprcha, elektrostimulácia, dýchanie (guided breathing bubble alebo airofit) či krátky beh, kde sa pomaly ani nezadýcham, nieto ešte spotím. Nehovorím, že namiesto spánku je lepšie ísť behať, no ako doplnok, ak ste mali spánku za deň dosť, je to určite super voľba, ktorá vám dodá energiu na zbytok dňa. Ak si pri tom zapnete aj dobrú hudbu, podľa štúdií sa dá očakávať aj zefektívnenie účinku.

No to najdôležitejšie, čo som sa pri triatlone naučil, je, že oddychový deň je dôležitejší ako ten, keď trénujem. Jeden silný tréning v deň, keď sa cítim bez energie, ma vie vyradiť na mesiace. 

Keby som chcel zamudrovať, povedal by som, že je podstatné tvoriť rovnováhu v používaní sympatetického a parasympatetického nervového autonómneho systému. Každý systém tvorí iné látky, ktoré sú potrebné na používanie toho druhého. No v ľudskej reči to vyzerá asi tak, že čím viac sa snažím byť efektívnejší v napredovaní a pracovať, priamo úmerne potrebujem toľko oddychu. Možno preto stále neležíme na pláži s krásnym výhľadom a pohárom v ruke do konca života. Lebo koho by to bavilo.
 

„Človek sa nepotrebuje zbaviť všetkého napätia, potrebuje skôr túžiť po zmysluplnom cieli, ktorý si slobodne zvolil, a usilovať o jeho dosiahnutie.”

– Viktor E. Frankl

Palivo

Faktom je, že keď sme zdraví, sme aj efektívnejší, sústredenejší, produktívnejší. No časom som zistil, že palivo, ktoré do seba dávame, ovplyvňuje aj našu náladu a to, či máme chuť ráno vstať z postele. Hoci to bude znieť opäť ako samozrejmosť, nie je. 

Keď som bol mladší, hovorili mi, že aj klince môžem zjesť. Potom som pochopil, že základom dobrej regenerácie je kvalita tohto paliva, ktoré dennodenne do seba dopĺňame.

Čo jeme, koľko pijeme, ako dýchame, tým sa aj staneme. V  dnešnej dobe si treba dávať oveľa viac pozor ako kedysi. Našťastie máme k dispozícii množstvo zdrojov, odkiaľ sa dajú čerpať podstatné látky pre namiešanie nabitého nutričného koktejlu na každý deň. Výživové doplnky už dávno nie sú len o chudnutí a svaloch. Vždy si spomeniem na Djokoviča a to, že jeho jedinou prekážkou na zaradenie sa k svetovej špičke bola strava.

Kalorický výdaj pri triatlone je veľký a niektoré dni nie je šanca zjesť toľko, koľko sa reálne pri tomto športe v daný deň vydá. Takýto extrémizmus vás naučí sledovať detaily. Keby som neriešil stravu, nemám šancu zotrvať. To isté sa deje aj vtedy, keď niekto ťahá 12-hodinové šichty, len to nie je také zrejmé. Aké palivo do seba načapujeme počas dňa, také budú naše výsledky. 

Ak by ste potrebovali vedecké vysvetlenie, tu je napríklad jedno podstatné video na tému Motivation is in your gut alebo prečo by sme mali riešiť náš microbiom skôr ako naše DNA a dedičnosť génov. 

Sebavedomie

Slováci sú zvláštny národ. Keď sa nám začne dariť, začneme pochybovať, či to je realita. Na jednu stranu máme veľké ciele, no keď príde na lámanie chleba, ukáže sa naša skromnosť, že sme tomu ani sami neverili. A vo veľa prípadoch to končí predčasnou demotiváciou a zlyhaním.

Klasická motivačná rada znie – nastavujte si vysoké ciele. Ale čo ak v polke cesty zistíte, že ste došli na pokraj svojich aktuálnych schopností a zručností? Ako nabrať sebadôveru na pokračovanie alebo prekonanie samého seba? Čo nás brzdí v dosiahnutí našich cieľov a núti prokrastinovať, keď vieme, čo chceme a ako sa tam dostaneme?

Niekedy prídu pochybnosti a potrebujeme dodať sebadôveru. Nie sme stroje. Na toto by sme si mali vyberať správnych ľudí okolo seba.  Teda minimálne päť, s ktorými sa stretávame najčastejšie. Vo veľa momentoch je to práve tím, vďaka ktorému sa dostaneme tam, kam by sme sa sami nevybrali.

Naučiť sa rešpektovať tím je veľmi dôležitá životná skúsenosť. Keď stojíte na štarte pri skákaní do vody na zdolanie ironmana, mohli by ste krájať vzájomný rešpekt medzi jednotlivcami, ktorí sa dali na zdolanie podobných hraníc. Majú niečo spoločné a vedia spolu zdieľať útrapy aj víťazstvá. V tíme jeden druhého hejtujeme, zosmiešňujeme alebo chválime, no aj vďaka tomu to napokon dáme lepšie, ako si najprv myslíme.

Ako hovorí Iron Cowboy, týpek, ktorý zvládol 50 ironmanov za 50 dní:

“Nothing great is ever accomplished on our own.”

*Na túto tému odporúčam príbeh Sereny Williams a jej trénera Patricka Mouratoglou, ktorý jej dal v najlepšom momente mindset, že ak nemyslí ako šampión, tak sa nechová ako šampión a ako šampión nevyhráva.

Klik

Nadaní prokrastinátori ako ja by mali hľadať svoje takzvané momenty aktivácie motivácie. Každý si vie nájsť viaceré. Napríklad u mňa je jeden z tých najčastejších momentov zodpovednosť v tíme, keď som sa na niečom dohodol a záleží na tom celkový úspech. 

Aj tento článok píšem na poslednú chvíľu, hoci prokrastinujem už skoro mesiac. Ale dokončiť som sa ho rozhodol až vtedy, keď mi napísala naša Free Times šéfredaktorka Kika, či už mám hotovo. Z tohto hladiska by sa dalo povedať, že keby nebolo jej, asi by som prokrastinoval dlhšie, a teda by som bol nespokojnejší. Čo znamená, že kopanie do riti nemusí vždy znamenať buzeráciu.

No keď sa nad tým zamyslím, už len myšlienka, že motivácia je závislá na druhej osobe, je u mňa neprípustná. Preto je dôležité nájsť prostriedok, ktorý by spôsobil klik moment aj bez zásahu druhej osoby. Ešteže nepíšem tak často. 

Takže otázka znie: Máte nejakú úlohu, s ktorou dlhšie prokrastinujete? Aký je váš klik? 

Super power

Posledná, čisto subjektívna čerešnička, ktorá vie dodať motiváciu na dosiahnutie nemožného, je veľmi nepredvídateľná a nikdy neviete, kedy nastane. Napadlo mi to pri filme First man, kde Armstrong dokázal nemožné, no motivácia tkvela úplne inde a dokončenie misie bola len zaslúžená odmena.

Túto super power nazvem emočný zásah. Taký, ktorý nás položí na kolená. Rozvody, finančné krízy, zdravotné problémy, čokoľvek. Ak máte správne nastavené ciele, vycibrený focus, správny tím a prípadne aj disciplínu v hore popísaných témach, máte vysokú pravdepodobnosť, že vás emočný zásah môže posilniť a dodať vám motiváciu, ktorá sa nedá ani naplánovať, ani kúpiť.

Za nečakaným úspechom sa vždy dá hľadať nejaký bolestivý pád alebo strach, napríklad zo straty niečoho, na čom vám záleží. Kedy sa postavíme a ako ho využijeme, je len na nás. 

GulasMan 70.3.

Začiatok konca

Áno, rok 2020 bol zvláštnym pre väčšinu. Niekto padol na kolená a niekto sa z nich nečakane po dlhšej dobe postavil. Niekto zoberie tento rok ako príležitosť a niekto ako ďalšiu možnosť na vyhovorenie sa z neúspechu. 

No verím, že vyššie spomenuté body by mohli aspoň nejako inšpirovať k vytvoreniu si vlastného frameworku progresu. A že v roku 2021 spolu zhodnotíme, že to nebola ani tak pandémia, ktorá nás pozastavila a prinútila sa zamyslieť, ale naše uvedomenie si, že musíme niečo zmeniť. 

Na záver pridávam ešte jednu vec na zamyslenie. V novom roku vám prajem veľa nových výziev.